Rovnaký opis, vlastné meno
Každý dostal text so svojím menom. Každý mal dôvod očakávať, že opis vznikol práve z jeho odpovedí. A predsa všetci čítali tie isté vety. V tomto jednoduchom rozpore spočíva jadro pokusu psychológa Bertrama R. Forera: rovnaký osobnostný profil môže rôznym ľuďom pripadať ako výstižný portrét ich samých.
Forer svoju triednu ukážku opísal v práci, ktorá vyšla v januári 1949 v časopise Journal of Abnormal and Social Psychology. Je to dátum publikovania článku, nie doložený dátum uskutočnenia pokusu. Na pochopenie jeho príbehu je však dôležitejšia iná okolnosť: študenti nehodnotili anonymný text určený komukoľvek. Dostali ho ako osobnú spätnú väzbu.
Rozdiel medzi „toto je všeobecný opis“ a „toto je opis vás“ je podstatný. V druhom prípade už čitateľ nehľadí iba na slová. Porovnáva ich so svojím životom, vybavuje si situácie a skúša, kde sa v nich spoznáva.
Čo sa v triede skutočne odohralo
Do pokusu sa zapojilo 39 študentov úvodného kurzu psychológie. Vyplnili dotazník s názvom Diagnostic Interest Blank a dozvedeli sa, že na základe odpovedí dostanú stručný osobnostný opis.
O týždeň neskôr ho naozaj dostali. Text mal 13 výrokov a každý exemplár bol označený menom príslušného študenta. Obsah sa však medzi jednotlivými exemplármi nelíšil. Študenti najprv hodnotili dotazník a opis na škále od nuly do päť, potom posudzovali aj jednotlivé výroky.
Pri celkovom hodnotení opisu vyzerali výsledky takto:
- jeden študent udelil známku 2,
- štyria udelili známku 3,
- osemnásti udelili známku 4,
- šestnásti udelili známku 5.
Prijatie bolo vysoké, nie však jednotné. Tento detail sa pri stručnom rozprávaní príbehu ľahko stratí. Nie je presné povedať, že všetci uverili rovnako alebo že všetkým sedelo všetko. Rovnaký text dostal rôzne hodnotenia.
Forerova ukážka tak nehovorí iba o spoločnej reakcii skupiny. Zachytáva aj rozdiely medzi čitateľmi: rovnaké vety nemuseli každému pripadať rovnako presvedčivé.
Ako sa všeobecná veta stáva osobnou
Tendencia prijímať neurčité, nejednoznačné a všeobecné osobnostné výroky ako opis vlastnej jedinečnej osobnosti sa označuje ako Barnumov efekt. D. H. Dickson a I. W. Kelly sa jej venovali v prehľade odbornej literatúry z roku 1985.
Medzi okolnosti súvisiace s prijatím takýchto opisov zaradili ich vnímanú osobnú relevantnosť a priaznivé vyznenie. Rozdiel môže priniesť aj spôsob, akým sa hodnotenie zadáva. Nejde teda o pravidlo, podľa ktorého každý človek za každých okolností reaguje rovnako.
Ako môže do vety vstúpiť osobný význam? Predstavme si tento autorský príklad, ktorý nie je citátom z Forerovho pokusu:
Záleží vám na dobrých vzťahoch, no občas potrebujete čas iba pre seba.
Jeden čitateľ si vybaví večer, keď odmietol pozvanie po náročnom pracovnom dni. Druhý nedeľné dopoludnie bez rodinného programu. Tretí chvíľu, keď po spoločnej dovolenke zatúžil po samostatnej prechádzke. Veta tieto situácie neobsahuje. Konkrétny obsah jej dodali až čitatelia.
To neznamená, že si svoju skúsenosť vymysleli. Mohli si vybaviť skutočné udalosti a pomenovať skutočnú potrebu. Všeobecná formulácia však necháva otvorené, čo presne znamenajú „dobré vzťahy“, ako často nastáva „občas“ aj koľko času človek potrebuje pre seba.
Osobný detail je v takom prípade v spomienke čitateľa, nie nevyhnutne v samotnej vete. Práve možnosť dosadiť si vlastný výklad patrí k vysvetleniam, o ktorých Dickson a Kelly vo svojom prehľade diskutujú.
Prečo sa v príbehu objavuje astrologická kniha
Forer v poznámke k svojej práci uviedol, že výroky prevzal prevažne z bežne predávanej astrologickej knihy. Tento údaj patrí k histórii pokusu, no treba ho držať oddelene od toho, čo študenti skutočne dostali za úlohu.
Text im nebol predstavený ako ich horoskop. Bol im predložený ako osobnostný opis vytvorený podľa odpovedí v dotazníku. Pôvod viet a spôsob ich použitia sú dve rôzne veci.
Pri prerozprávaní experimentu preto záleží na presnosti. Študenti posudzovali údajný výsledok dotazníka, nie individuálne horoskopy. Pokus sa tiež nepýtal čitateľov horoskopov, prečo ich čítajú alebo čo v nich hľadajú. Z jeho priebehu nemožno zostaviť spoločný portrét ich motivácií.
Zaujímavé na ňom zostáva to, ako sa nezmenený text stretol s rôznymi osobnými skúsenosťami. Na tento rozdiel netreba pridávať ďalší príbeh o ľuďoch, ktorých sa pokus netýkal.
Výstižné ešte neznamená jedinečné
Pri čítaní osobnostného opisu sa oplatí odlíšiť dve otázky: Zodpovedá táto veta mojej skúsenosti? A potom: Čím je tento opis osobitý práve pre mňa? Kladná odpoveď na prvú otázku ešte automaticky neodpovedá na druhú.
Dickson a Kelly odmietajú jednoduché vysvetlenie, podľa ktorého ľudia prijímajú všeobecné výroky iba preto, že sú dôverčiví alebo sa málo poznajú. Niektoré výroky ich skúsenosti naozaj zodpovedajú. Rozpoznanie seba samého teda nemusí byť prázdne ani smiešne.
Forerov záver zároveň rozlišuje súhlas s opisom od overenia postupu, ktorý ho údajne vytvoril. Pocit „toto na mňa sedí“ sám osebe neukazuje, že dotazník vytvoril individuálne presný výsledok. V jeho triede totiž rovnaký výsledok dostal každý.
Keď vás nabudúce osloví osobnostná veta, nemusíte svoj prvý dojem zahodiť. Môžete si všimnúť, ktorá konkrétna situácia vám pri nej napadla a čo z nej bolo napísané priamo v texte. Niekedy bude výstižná formulácia. Inokedy bude najosobnejšie práve to, čo ste do nej priniesli vy. Rozlíšiť tieto dve možnosti neuberá skúsenosti význam; pomáha presnejšie pomenovať, odkiaľ pochádza.
